Obal On Everything I Love, druhého albumu od kJADE, je éterickou scénou. Roní slzu za plotom s mečom nablízko, pastelové farby ju vykresľujú ako sväticu na vitráži. Jej hudba znie podobne, rapperka kladie intímne verše na otvorené beaty. Jej talent na rozprávanie príbehov a romantické melódie ju zaraďuje medzi umelkyne ako Liv.e alebo SALIMATA, z ktorých tá druhá sa na highlighte albumu, skladbe VIRGINIA IS FOR LOVERS.
Niekoľko týždňov po vydaní On Everything I Love sme si s kJADE sadli na rozhovor a rozprávali o vystupovaní a hľadaní jej sily, ako aj o obľúbených piesňach a bezcukrovej diéte.
Tento rozhovor bol upravený kvôli prehľadnosti.
Ahoj! Ako sa máš?
Mám sa naozaj dobre. Práve som sa vrátila z Texasu, bola to veľká zábava. Doslova sme sa práve vrátili.
Hrala si na SXSW, však?
To bolo super, bolo to šialené. Bolo to moje prvé vystúpenie, ale nevedela som, že to bude až taká zábava.
Ako sa cítiš na pódiu? Máš trému?
Nemala som trému už dlho. Vždy, keď cítim nervozitu, cítim nadšenie. Na pódiu sa cítim ako doma.
Na albume si veľmi úprimná a otvorená. Jedna vec je to nahrávať, druhá je prednes publiku. Ako sa to pre teba mení?
Viem, že štúdiová verzia oproti môjmu hraniu je doslova ako keby som to niekomu hovorila. Pri svojom prvom projekte som bola pri tom naozaj opatrná. Bol som šokovaná, pretože som si neuvedomila, že to budem hrať tak často a že nájdem emocionálnu a duchovnú hygienu, aby som povedala niektoré veci otvorene a potom sa od toho posunula. Ľudia mi hovorili, že na mojich koncertoch plačú, pretože to na nich zapôsobilo, alebo sa jednoducho stotožnili s hudbou. Snažím sa byť vo svojej hudbe veľmi jasná, dávam si priestor byť zraniteľná.
Máš pri tvorbe podobne emocionálnu reakciu?
Väčšinou áno. Záleží. Ak sa dostanem do bodu, kedy som už spracovala emocionálny aspekt a teraz som pri technickej časti, cítim sa menej emotívne. Zvyčajne keď to píšem, napríklad pieseň REDBONE bola emocionálne pútavá. To sú momenty, keď cítim emócie.
Páči sa mi, že si spomenula REDBONE, to je jedna z mojich obľúbených na albume. Páčia sa mi verše „keep the raps high just to keep the rent low/I won’t stop ‘til we free the Congo“. Ako spájaš osobné a politické?
Uľahčuje to spojenie s inými ľuďmi, pretože chápeme, že existuje každodenný boj, ktorý ľudia vedú sami. To bude pre mňa v mojej hudbe jednoducho konštanta. V mojom vlastnom vnútornom zmätku si oveľa viac uvedomujem, čím si prechádzajú iní ľudia. Zažívam toľko vecí, ktoré priamo súvisia s disonanciou okolo toho, čo prežívam, a [prenášajú] sa do globálneho rozsahu. Ľudia nedokážu metabolizovať informácie ani na osobnej [úrovni]. Existujú mestá postavené na ľudskej núdzi a utrpení. Pre mňa sa to stále dá rozdeliť, aby som pochopila, čím si prechádzajú iní ľudia.
Ohromilo ma, aká si emocionálna a otvorená. Bol to vždy tvoj zámer?
Keď som to začala písať, naozaj som sa nechala unášať tým, čo mi [THE SOUND THAT TREES MAKE] prinieslo. Veľa som cestovala a cestovanie je pre mňa skvelý čas na písanie, pretože som v novom prostredí a zažívam nové veci. Vôbec nerozmýšľam nad tým, že „dobre, čas na album“. Je to kapitola, ktorá ku mne príde a ja si zaznamenávam každý kúsok a keď sa uzavrie, mám čo dať ľuďom.
Dokonca aj tvorba hudby je v prvom rade určite v súlade s tým, že si dávam priestor, v ktorom môžem byť zraniteľná, pričom mám pocit, že toho inde veľa nedostávam. Keďže viem, ako znel prvý projekt, mám na to aj druhú stranu. Prvý projekt je určite temnejší, má väčšiu váhu, zatiaľ čo tento má také tóny, ale je to skôr o triumfe. O transmutácii.
V prvej a poslednej skladbe cítim tú triumfálnosť. Určite to pôsobí pozitívnejšie. Mala si aj listening party, ako k tomu došlo?
Tá listening party bola vo fotoateliéri mojich priateľov. Prišiel môj priateľ Esteban a vyzdobil ju vecami zo svojho domu. A moja prvá listening party, ktorú som robila pre Trees, bola v [Estebanovom] dome. Ten album produkoval celý, a spravil päť piesní na On Everything I Love. Bolo to veľmi osobné. Veľa to pre mňa znamená. Keď sa mojim priateľom hudba páči, hovorím si: „Super, práca hotová.“
Je úžasné vedieť, že sa to darí a oslovuje ľudí, ale pre mňa je najdôležitejšie cítiť sa videná, vypočutá a milovaná. Bolo to krásne.
Bolo to prvýkrát, čo tvoji priatelia počuli tú hudbu?
Pre väčšinu ľudí to bolo prvýkrát. Som veľký gatekeeper. Neposielam [untitled] odkazy, neposielam súbory, pokiaľ na nich nepracujete.
Keď pracuješ s features, koľko im dávaš priestoru? Pošleš len pieseň, vysvetľuješ koncept?
Záleží na tom. Napríklad s Marcelom [Allenom] sa každý deň rozprávam cez FaceTime. Dozvie sa viac o procese. Ale keď som mu poslala našu pieseň a on poslal späť svoju strofu, ani som mu nedala finálny mix. A to nie schválne, bola som len trochu zaneprázdnená. A potom Ovrkast., ten vedel veľa, ale ja nie som typ človeka, ktorý by vytváral skupinové chaty. Všetko si to nechávam oddelene.
Ak by som bola na niekoho albume, stále chcem, aby sa so mnou zaobchádzalo, akoby sa malo niečo odhaliť, pokiaľ nie som zvukový inžinier alebo manažér. Nemyslím si, že chcem byť zasvätená do všetkého. Bola by som rada, keby ste mi strhli závoj a ja som videla všetko také, aké je, takže sa snažím, aby to tak zostalo.
Je tam nejaký feature, ktorý mal byť na albume, ale nedostal sa do výberu?
Je tam. Ďalší kamarát, niekto, koho poznám už naozaj dlho, je MAVI. Ale ten bol v Paríži, takže to bolo ťažké skĺbiť. V deň, keď sme s Kastom nahrávali DOUGLAS, MAVI prišiel na moje vystúpenie a tam to začalo. Bol tam priestor na rap, ale nestalo sa tak.
Chcel som sa opýtať na pieseň SHE’S SO HEAVY. Páči sa mi tá veta „you not hard you just aggressive“. Chcem vedieť, čo si o tom myslíš, a ako to vzniklo.
Napadá mi pár ľudí. Existuje zmätok ohľadom tvojej tvorby, či si môžeš dovoliť viac priestoru, ak si agresívnejší. V rape a v živote všeobecne existuje kombinácia vecí, ktoré hovoríš a vecí, ktoré nehovoríš, a to vytvára obraz o tom, aký si charakter, aké sú tvoje hodnoty. Po spracovaní niektorých ľudí, s ktorými som sa stretla, je jasné, že sila nespočíva len v tom byť tvrdý, zatvrdnutý, agresívny. To ti nedáva pôvab.
Kde nachádzaš svoju silu?
Zraniteľnosť. To je niečo, čo stále odhaľujem. Ako dieťa som bola naozaj hanblivá, nemohla som sa s ľuďmi rozprávať, musel som si veci zapisovať a podávať kusy papiera. Už len spracovanie mojich myšlienok prostredníctvom písania je pre mňa naozaj pohodlné, ale takto sa dostávame k mojej zraniteľnosti. Uvedomila som si, že toto je moja silná stránka.
Myslíš si, že sa tvoj proces písania zmenil, odkedy si sa stala hudobníčkou?
Stále som celkom dobrá v prežívaní života, v získavaní verša z určitej skúsenosti a jeho zapísaní. Či už je to do telefónu, zapamätávanie si ho alebo samotné písanie. V tom som bola vždy dobrá. Teraz rýchlejšie metabolizujem informácie, presne viem, ako sa nahrať. Všetko, celý ten proces, sa jednoducho zrýchľuje.
Stále rada píšem bez hudby. Písanie s hudbou je možné, je to fajn. SHE’S SO HEAVY, bez hudby. DOUGLAS, s hudbou. Všetko je možné, ale radšej tam doslova len tak sedím, je to pre mňa ako meditácia.
Počul som, že si prešla na bezcukrovú diétu. Je to pravda?
Je to pravda! Teraz je to veľmi pravdivé, okrem prípadov, keď som bola na cestách v Texase. Dala som si zmrzlinový kornútok a kávu, ale snažím sa byť v tom veľmi prísna. Väčšinou celkom bezcukrová.
Ako to ide? Pretože mám pocit, že cukor je všade.
Áno! Je vo všetkom! Hlavne ide o jedenie reálnych potravín. Niekedy je niečo „bezcukrové“, ale potom to obsahuje umelé sladidlá, je to trochu divné. A ja som na tom type bezcukrovej diéty, kde je to naozaj čokoľvek, čo mi zvýši glukózu, môj inzulín. To znamená žiadny med, žiadne agáve.
Vnímaš zmenu? Cítiš pozitívne účinky?
Rozhodne.
Mám len poslednú otázku. Čo máš v playliste?
Milujem túto otázku. Počúvala som 454, Bank of Amerikkka, počúval som Biskhit, pesničku s Mercury a Vaydou s názvom PERFECT. Je to oheň. A potom som počúvala Princea, má toto demo, Wouldn’t You Love To Love Me. Prince má aj štúdiovú verziu tejto pesničky, ale ide o to demo, to je to pravé.
