godless god, nový album skupiny A Place Called Hell, znie ako nový začiatok. Duo, ktoré tvorí rapper Monzy The Terrible a producent Dylan Land, zmenilo svoj zvuk a vrhlo sa na hardcore riffy a tvrdý rap. Pre fanúšikov nie je táto zmena veľkým prekvapením. Ochutnávku tohto zvuku sme dostali už na minuloročnom No Shimmering Heaven. No kým ten album tieto hard-rockové tendencie iba naznačoval, godless god ich stavia do popredia.
A Place Called Hell v priebehu troch rokov, a štyroch album, plynule vystriedali rôzne subžánre. Ich prvé dva albumu, Revenge of Abel a PERMANENT//PROSTHETIC, sú zvukovo blízke k billy woodsovi alebo Earlovi spred obdobia Some Rap Songs. Minuloročný No Shimmering Heaven, vydaný na crushr. records, je zvukovo aj textovo dobrodružnejší album, kde Monzyho texty nadobudli zraniteľnosť a otvorenosť, priamejšiu a údernejšiu ako predtým. godless god je, na prvú, prekvapujúci.
Monzy The Terrible nie je nováčikom na hip-hopovej, ani na hardcore scéne. Angažoval sa v oboch, ich prejav je mrazivý a podmanivý, pričom artikuluje tak jasne, že by mohol hlásať večerné správy. Krátko pred halloweenskym vydaním ich najnovšieho albumu sme si s Monzym sadli, aby sme sa porozprávali nielen o albume, ale aj o ich pohľade na smrť, a našej spoločnej láske pre skupinu The Body.
Tento rozhovor bol upravený kvôli prehľadnosti.
Ako si začal s hudbou a ako dlho je hudba súčasťou tvojho života?
Hudba je tu celý môj život. Mama naučila spievať mňa a mojich súrodencov. Gospel bol všade doma. R&B, jazz a občas hip-hop, ale gospel bol v našej domácnosti veľmi dôležitý. Hudbu robím od siedmich alebo ôsmich rokov. Keď som mal 14 som sa dostal k punku. Prvá heavy kapela, ku ktorej som inklinoval, bola System of a Down. [smiech] Môj brat mal narodeniny na bowlingovej dráhe a hrali tam klip Chop Suey. To ma chytilo. Odvtedy počúvam punk a metal, death metal, a hardcore. Naučil som sa hrať na gitare sám, keď som mal 16. Jeden môj kamarát chcel založiť post-hardcorovú kapelu, celá scene subkultúra bola v tedy veľmi populárna a ja som bol jej súčasťou, nehanbím sa to povedať.
Odvtedy som sa učil písať piesne, ich štruktúru a podobne. Svoj prvý rap som napísal keď som mal jedenásť, no nič som nevydal až do roku 2023. Chcel som si najprv zdokonaliť remeslo, a niekedy to trvá čas.
Aký je tvoj proces písania? Píšeš na papier, či do appky?
Väčšinou pero a papier. Ak som v práci a niečo mi napadne, uložím si to do appky, no potom vymyslím celú strofu, a o 10 minút neskôr mám hotovú pol verša. Väčšinu píšem na papier, ale postupne sa začínam venovať aj písaniu do mobilu. Je to jednoducho pohodlné, vždy mám pri sebe telefón.
Ako ste sa s Dylanom [Landom] spoznali? A aký je váš vzťah tieto dni?
Stále sme veľa v kontakte. Nevidíme sa každý deň, pretože naše pracovné rozvrhy sú dosť nabité. Žijeme v kapitalistickej spoločnosti, takže musíme pracovať viac, ako by sme chceli.
Naše bývalé kapely spolu veľa hrávali. Môj starý gitarista usporiadaval koncerty u seba doma a 95 % [Dylanových] koncertov bolo s nami. Od roku 2021 takto spolu hrávame a dali sme sa do reči. Naše priateľstvo tu bolo predtým, ako sme sa rozhodli, že budeme spolu robiť hudbu. Chcel byť viac experimentálny, čo sa žánrov týka. Ja som bol v punkovej kapele, on v hardcore/metalcore kapele a to ako sme začali spolupracovať, bolo celkom prirodzené. Začali sme v štúdiu tu v Aurore [mesto v Illinois]. Ozval som sa mu, povedal som že „Hej, chcem skúsiť rapovať, viem, že produkuješ, poďme sa stretnúť a uvidíme, či niečo vytvoríme.“ V ten deň sme nahrali pesničku 4NR, ktorú on chcel zahodiť ale ja som povedal „Nie, to potrebujem.“ O dva týždne neskôr sme ju vydali. Pôvodne to malo byť 5-songové EP, ale o sedem skladieb neskôr z toho bol album a rozhodli sme sa, že jednoducho budeme pokračovať v spolupráci. Mimo hudby je to môj kamarát, skvelý chlap.
Čo je tvoja obľúbená časť na spolupráci s Dylanom?
Dokáže posunúť moju víziu na úplne inú úroveň. Predstavím mu riff alebo melódiu, a on to obráti naruby tým najlepším možným spôsobom. Preto s Dylanom rád spolupracujem. Nielenže chápe moju víziu, ale vie ju aj pozdvihnúť.
Máte za sebou sériu úspešných albumov – štyri za tri roky. Po No Shimmering Heaven, čo vás viedlo k rozhodnutiu spraviť ďalší? A kedy ste na ňom začali pracovať?
V 2023 sme vydali dva albumy. [No Shimmering Heaven] sme vydali cez crushr. a to nám prinieslo veľa pozornosti od ľudí v undergrounde. Ešte predtým, ako album vyšiel, sme s ním tourovali. Hneď ako sme oznámili, že sa voláme A Place Called Hell, sme ohlásili aj turné s KILLVONGARD a Tomcantsleep. Chceli sme sa upevniť na scéne. Minulý rok sme vydali No Shimmering Heaven na 4/20 a v decembri vyšiel môj sólo album, Hello, High Water. Tam bolo viacero rôznych producentov vrátane Dylana, ktorý aj väčšinu zmixoval. Už vtedy sme rozprávali o tom, čo bude budúci rok. V polke januára sme začali robiť na tomto albume. Odvtedy ho píšeme a nahrávame. Posledná skladba bola spravená niekedy v auguste. Takže sme na tom robili tak šesť, sedem mesiacov.
Posledné skladby No Shimmering Heaven sú smutné no zároveň znejú oslobodzujúco. Je pre teba ako skladateľa strašidelné takto sa otvoriť? Dá sa na to zvyknúť?
Nie. Keď som začal rapovať, musel som sa zmieriť s tým, že čím viac píšeš, tým úprimnejší musíš byť. Už len kvôli tomu, že akonáhle to umenie vydáš, už nie je tvoje. Čo sa zraniteľnosti týka, chcel som zistiť, kam viem posunúť túto hranicu. Rast je časť života a zmysel tvorby je v tom, aby si sa v ňom zlepšoval. Spôsob, akým sa ja zlepšujem je, že som zraniteľnejší. Určite to chvíľu trvalo zvyknúť si na to, ale pomáha to umeniu, aby z dlhodobého hľadiska netrpelo. Čím zraniteľnejšie, tým lepšie. Vždy chcem, aby posledná skladba bola tá najpamätnejšia. Niekedy je pochmúrna a melancholická, ale zapamätáš si to. Dávam si záležať.
Včera som si vypočul ten album a práve tá posledná skladba ma najviac zasiahla. Chcem sa spýtať na jeden verš: “I’ve been listening to death since March.” Aký je tam hlbší príbeh?
Spôsob, akým premýšľam o smrti je, že sú to ľudia, neresti, staré zvyky, vzťahy. Pre mňa osobne sú to práve vzťahy a neresti, nad ktorými som sa zamyslel a učil sa z nich. Je to o osobnom raste. Niekedy je to smútok, inokedy jednoduché pozorovanie. Považujem za dôležité minulosť neignorovať, pretože je súčasťou toho, kým som, a súčasťou toho, kým si ty. Nemôžem žiť v minulosti, ale tiež nemôžem ignorovať fakt, že veľa vecí v mojom živote ma formovalo a dostalo ma tam, kde som teraz. Čo sa týka marca konkrétne, je to podobné. [Bol to čas], kedy som sa začal vyrovnávať sa s vecami.
Takže pre teba smrť je nielen fyzická?
Áno.
Chcem hovoriť o Lepers, prvom single z albumu. Zvukovo je to veľká zmena, hardcorovejšie ako čokoľvek, čo ste doteraz vydali. Trocha ste sa s týmto zvukom hrali na No Shimmering Heaven, no tu je to naplno. Čo viedlo k rozhodnutiu, že teraz je čas ísť týmto smerom?
Neviem produkovať. Dylan vie. Neviem o tom nič. Vždy sa snažím byť čo najviac zapojený do produkčného procesu, už od prvého albumu. Ten album robíme spolu a chcem sa uistiť, že obaja chápeme, ako chceme, aby to znelo. Čo sa týka samotné zvuku, začal som počúvať – keď som začal písať tento album, bol som v bezútešnej situácii. Počúval som melancholickú hudbu alebo noise, napríklad Uboa. Počúval som, bože, je to Orchard of a Shimmering Heaven? The Body a Dis Fig?
Áno! Bože, milujem ten album!
Ten album milujem. A vždy som bol fanúšikom kapely Touché Amoré, pozeral som ich živé vystúpenia a to inšpirovalo prvú skladbu na albume, to bola aj prvá pieseň, ktorú sme nahrali. Veľa sme čerpali z Godflesh a také veci. Dokonca aj Chat Pile. Ak nebudem produkovať, prinesiem nejaké riffy. Keď sme nahrávali prvú skladbu, I Will Die, rozhodli sme sa do toho takto pustiť. Priniesol som nejaké riffy a on poriadne bubny. Chceli sme, aby tento album znel čudne. Vždy hovoríme, že hudba nemá pravidlá, a chceli sme to posunúť, a myslím, že sme to dokázali.
Hardcore hudba sa môže zdať ako iný svet v porovnaní s rapom. Ako to vnímaš ty? Je to iný proces tvorby piesní?
Oba tie svety sú si veľmi podobné. Každý umelec si nájde svoje miesto. Ani na koncertoch to nie je nič rozdielne. Public Enemy a LL Cool J mali koncert s The Vandals. V 2017 Lil Ugly Mane a No Warning spravili dvojtýždňové turné. Project Pat hral Sound & Fury s God’s Hate a Knocked Loose. Pre mňa nie je ťažké zvukovo uchopiť ani jeden svet. Myslím, že underground hip-hop je dnes silne žánrovo orientovaný. Fatboi Sharif rapuje na noisoch. ELUCIDov posledný album je veľmi experimentálny. Na Red Dust, [billy] woods rapuje na midwest emo skladbe. Nie je to až tak odlišné, ide len o to prevedenie, aby to fungovalo.
Album sa volá godless god. Čo inšpirovalo tento názov?
godless god je názov, čo som vymyslel ešte predtým, ako sme začali ten album písať. Navrhol som ho [Dylanovi] hneď po nahratí prvej piesne a on s ním súhlasil. Nie je to len o náboženstve – na našich posledných albumoch sme sa náboženstvom zaoberali často, ale tu sa to skôr vzťahuje na ľuďoch pri moci. Nielen o nich, ale aj o ľuďoch, ktorým dôverujete, a do ktorých dávate svoju vieru. Ľuďoch, ktorým dávate moc. Čo sa stane, keď vás opustia? Ako žiť vo svete bez svojho boha? V podstate sa pýtame: „Kde je tvoj boh? Kde je tvoja záchranná sieť?“
Ľudia využívajú Boha ako obetného baránka, ľudia používajú náboženstvo ako obetného baránka. Ale týka sa to aj politikov a celebrít. To je to, čo som chcel povedať. Ľudia mi veria s touto mocou. Čo sa stane, keď ste ten pri moci, a niekoho sklamete? Všetci sme tým sužovaní.
No Shimmering Heaven vyšlo na 4/20 a godless god vychádza na Halloween. Ako dôležité sú pre teba tieto dátumy?
Len zo srandy. [smiech] Snažíme sa nebrať tieto veci príliš vážne. Lepers vyšlo na 9/11. To nie je náhoda. Koho tieto sviatky zaujímajú? Skúšame to obrátiť, dať tam niečo, o čo sa môžete zaujímať. Ale Halloween sa k tomuto albumu hodil, pretože má temnejší tón, takže to dáva väčší zmysel.
Ako zvládaš tvoriť temné a ťaživé skladby? Nesieš si temnotu so sebou? Zostáva v štúdiu?
Temnota žije vo mne, je v každom, ale nemôžem zostať zamračený a pochmúrny, inak zomriem. [smiech] Dávam si záležať, aby som hovoril priateľom, že ich milujem, rozprávam sa s mamou, hulim, chcem si užívať život. Jem sushi, po tomto idem na sushi. Cez deň pijem, dnes som si dal pivo o 6:40 ráno. Chcem si dodať trocha serotonínu predtým, než sa postavím tomu, čo sa naozaj deje. Nie je to jednoduché. Na tomto svete sa toho deje veľa. Je trocha šialené otvoriť si ráno Twitter a vidieť mŕtve palestínske deti a ICE – ICE je v Chicagu!
Hej, videl som to teraz, asi 30 minút pred týmto interview.
Nesnažím sa stretnúť s ICE. Do riti s ICE, ale n****s si neuvedomujú, že po nich si prídu nabudúce. Je to výzva uvedomiť si zverstvá sveta, ale je dôležité uistiť sa, že sa usmievaš. Je to najlepší dar, aký si môžeš dať. Veľa mojich vecí sa týka traumy, špecificky náboženskej traumy, toho, že je človek queer, to nie je jednoduché. Ale musíš si dopriať čas nielen na zamyslenie, ale aj na to, aby si povedal: „Hej, dostal som sa z tohto.“
S Dylanom sme kamaráti. Stretávame sa. Pred nahrávaním sme si pozreli prvé dve Doby Ľadové. Veľa pozeráme Spongeboba. Stále. Je dôležité pamätať si, že sme najprv priatelia, až potom hudobníci.
Hovoril si o tom, čo je pre teba dôležité. Čo je pre teba najdôležitejšie, aby si poslucháč odniesol z tohto nového albumu?
Nenechaj minulosť zomrieť, ale nenechaj ju aby ťa definovala. Veľa hovorím o minulosti, pretože sa objavuje ako naratív. Veľa rozprávam príbehy, rád ich rozprávam vo svojich piesňach, ale je to aj konceptuálne. Súčasťou toho je aj nenechať sa ovládať minulými vecami, ľuďmi, božstvom. Drž minulosť blízko, ale nenechaj sa ňou pohltiť.
Máš obľúbený verš alebo slohu na albume?
To je dobrá otázka. Sloha, na ktorú som ozaj hrdý, je tretia sloha na Scrooge. Tú pieseň milujem, som na ňu hrdý. Tiež pieseň Time Healed Nothing. Bude tam aj silná feature. Na celý album som samozrejme hrdý, ale najmä na tieto dve sa veľmi teším, že si ich ľudia vypočujú. Čo sa týka špecifického veršu – kurva. Možno sa ti ozvem, keď si nejaký nájdem. [neskôr mi Monzi povie, že najradšej má verš z piesne Learn War: “that monkey’s paw was Murphy’s law/but you learn through war”]
Naznačil si, že na albume budú nejaké featy. Aká je tvoja vysnívaná spolupráca?
Samozrejme billy woods. Obaja, on aj ELUCID. Ale aj Justin Broadrick, s ním by som rád spolupracoval. Lil Ugly Mane by bol super. Fiona Apple! Veľmi ovplyvnila moje písanie, rád by som s ňou spolupracoval.
Jeden z mojich obľúbených textov od teba je na SINZ, kde rapuješ „There’s power in getting clean.“ Čo pre teba znamená táto veta?
Desať rokov som bol straight edge, potom som začal pracovať v Starbuckse na univerzitnom kampuse. Na najväčšej komunitnej vysokej škole v Severnej Amerike. Takže ma to trochu dojebalo. [smiech]
Nehulim už pár týždňov. Nie že by som prestal, len preto, že som mal zlú skúsenosť s edible, ktorá ma so značnej miery dostala do psychózy. Takže už nerobím edibles. Občas hulim. Na chvíľu som prestal piť, ale drink sem-tam je v poriadku. Som v dobrej situácii, keď mi moje nereste nekazia život, zatiaľ čo predtým to bola veľká súčasť môjho života. Určite som to stiahol, preto sa chcem dožiť aspoň sedemdesiatky.
Myslíš si, že budeš vtedy stále rapovať?
Budem rapovať, kým sa v tom nezhorším. Veľa ľudí neprestáva a sú hrozní. [smiech] Áno, LL Cool J potrebuje ubrať. Budem to robiť kým sa dá. Ak sa nesnažíš zlepšiť, musíš prestať. Ešte som nenapísal svoju najlepšiu pesničku.
Čo hrá v tvojom playliste?
Momentálne počúvam nový Earl album, ten je fantastický. Veľa počúvam The Impression That I Get od The Mighty Mighty Bosstones. Nový Fleshwater album je kurva dobrý. Videl som ich minulý víkend, skvelá šou, zneli masívne. Samozrejme Armand Hammer, špecificky woods. A úprimne, veľa hardcore. Speed, skvelá kapela. Mám rád Boygenius, ten album stále veľa počúvam. A ako som už spomenul, Chat Pile, noise rock, nejaký starý Beck. Môj playlist je teraz dosť rôznorodý, ale Fleshwater je v rotácii.
Vďaka za tvoj čas. Nejaké záverečné poznámky?
Za slobodnú Palestínu, za slobodné Kongo, jebať ICE, jebať Charlieho Kirka.
